Náhle precitnutie - 4. Nočný buchot

4. Nočný buchot

Beta-read: EGGY

Prvý týždeň ubehol rýchlo. Mal prvú schôdzku s tým sprostým kurátorom. Stále pre neho nemal umiestnenie. Vyzeralo to, že si ho nikto nechce zobrať do podnájmu, pretože nemal ani žiadnu prácu. Niežeby potreboval pracovať kvôli peniazom. Napriek tomu, že ministerstvo zabavilo väčšinu malfoyovských peňazí, spôsob vlastníctva dodržiavaný v čarodejníckych rodinách im zakazoval, aby siahli na Manor. Tiež, keby ministerstvo vedelo o všetkých ukrytých aktívach a peniazoch, čo Draco mal… povedzme len, že by boli šokovaní.

Potter sa o niekoľko dní vrátil, len aby krátko na to zase odišiel. Tentoraz musel Lupin odísť tiež. Vyzeralo to, že s každým splnom sa schováva niekde v nejakej chate, až kým neprejde jeho premena. Dokonca aj s vlkodlačím elixírom to nebol príjemný zážitok. Harry sa obával nechať Draca a Hermionu osamote, ale Lupin ho uistil, že Draco bol srdečný, keď sa nedržal bokom, a Hermiona by sa mala sama rozhodnúť, či sa s ním cíti v bezpečí. Draco ich počul, keď toto preberali a pomyslel si, že čo za blázna Potter bol. Bude mať svoj čarodejný prútik a môže ho začarovať, keby naozaj chcela. Tú prvú noc, keď Harry a Lupin boli preč, Draco našiel sám seba ako sa túla po veľkom dome sám. Išiel dole k stolu a pokúsil sa vylomiť zásuvku, ale nepodarilo sa mu ju otvoriť.

Rozhodol sa ísť do postele, keď začul fňukanie z jej izby. Už zistil, že vykrikuje zo spánku, a to dosť. Takmer každú noc, odkedy prišiel a dnes večer nebol výnimkou. Potterova izba bola cez chodbu priamo oproti jej, a keby tu Potter bol, šiel by k nej ako pestúnka k plačúcemu dieťaťu a čičíkal ju, až kým by znova nezaspala. Jemu bolo jedno, či vykrikuje. Bolo mu jedno, či mala bolesti. Každý mal nejaký druh bolesti.

Uvedomil si, že stojí pred dverami jej izby. Ako sa tam dostal? Dvere neboli zamknuté. Prekvapilo ho to. Určite večer zamkla svoje dvere kúzlom. Otvoril dvere a vošiel. Prišiel k nej a uvidel ako sa prehadzuje, pretáča a kričí v spánku. Mala obyčajnú nočnú košeľu a skopala všetky prikrývky. Prešiel bližšie k nej a uvidel, ako jej na tvári a tele tancuje mesačné svetlo prenikajúce cez okno, zmiešané spolu s tieňmi. Pomyslel si, že by mohla byť pôvabná, keby nebola bezcenná humusáčka. Ale ona bola humusáčka, špinavá a pod jeho úroveň. Práve si uvedomil, že nie je pravda, že ju nenávidí. Vlastne k nej nič necítil. Nemohol by na ňu plytvať takým perfektným pocitom ako nenávisť.

Určite bola drobná, pomyslel si. Jej dlhé hnedé vlasy lemovali jej hlavu na vankúši ako svätožiara. Pokračoval v zízaní na ňu a nechal svoje oči prejsť po celej dĺžke jej tela. Mala pekné prsia a ploché brucho, rovnako pekné nohy. Dokonca aj noha, o ktorej predpokladal, že bola zranená, sa mu zdala pekná.

Stále sa pohybovala. Náhle niečo uvidel a nemohol uveriť svojmu šťastiu. Tam, na retiazke, ktorá jej visela na krku, bol ten prekliaty kľúč. Pomaly sa k nej priblížil, načiahol sa... Otočila sa z chrbta na bok. Teraz bol ten kľúč ukrytý medzi jej telom a posteľou. Stál tam a čakal; čoskoro sa posunula znova a bola opäť na chrbte. Bude ľahké načiahnuť sa a získať ho, pomyslel si. Načiahol sa po kľúč, a keď sa jeho prsty dotkli vypukliny jej pŕs, prudko sa nadýchol a v tej chvíli otvorila oči.

Povedať, že bola šokovaná tým, že ho uvidela stáť nad ňou v jej izbe, by bolo slabé slovo. Z polohy na chrbte sa vzpriamene posadila, v tom istom okamihu pochopila, prečo tam bol a jej pravá ruka okamžite objala kľúčik na retiazke.

Bez toho, aby niečo povedal, vyskočil na jej posteľ, zatlačil na ňu a prinútil ju ľahnúť si zase na posteľ. S jeho váhou nad sebou sa nemohla hýbať. Chytil ju ľavou rukou za pravé zápästie a potom s pravou rukou sa pokúsil otvoriť jej prsty.

Jeho veľké ruky zvierali jej malú ruku. Tú malú ruku, čo zvierala kľúč. Ako obaja bojovali bez slov, on pokračoval v tlaku celej svojej váhy na nej. Konečne kľúč odlomil z retiazky, ale stále bol v jej ruke. Posunul sa, aby si sadol obkročmo a ona sa pod ním zmietala. So svojou pravou rukou teraz tlačil jej rameno dole, ľavú ruku použil na to, aby jej vykrútil pravú ruku tak ďaleko ako mohol. Zlomil by jej ruku, keby musel.

Nakoniec povedal: „Daj mi ten kľúč, humusáčka!“ Vo svojich veľkých rukách mal teraz obe jej zápästia, a zatiaľ čo ich stále držal, zmenil polohu svojho tela nad ňou, tak že teraz znovu na nej ležal celou svojou váhou. Jedno jeho koleno bolo medzi jej nohami, ale on zasunul ruku s kľúčom pod jej chrbát tak, že váha oboch ich tiel tlačila na ruku. Znovu zajačal: „Chcem ten zasraný kľúč!„

Nejako sa jej podarilo pod ním pretočiť a tak teraz ležala chrbtom k nemu, ale on mal stále jej ruku zovretú hore vysoko na jej chrbte. K jeho prekvapeniu ju na chvíľu pustil. Nechcel to. Pokúsila sa dostať z postele, ale on bol rýchlejší. Postavil sa a silou ju zdvihol z postele. Dal jej obe ruky dozadu, a zovrel svoj stisk tak veľmi, že bola v rovine s jeho stojacim telom. Jej noha bez výstuhy nemohla udržať jej telo, tak ju vzpriamene držal len on.

„Daj mi ten kľúč! Alebo ak ti nejako pomôže, že ti zlomím obe ruky…„

Teraz tak veľmi plakala… ale stála ešte nevyslovila jediné slovo. Prestal sa hrať. Pustil ju znova a ona sa pokúsila dostať sa z jeho zovretia. Ale jej noha ju zradila a ocitla sa na podlahe. Zdvihol ju za pás a ona stále kopala a kričala. Hodil ju nazad na posteľ a znova za posadil obkročmo nad jej telom. Dal jej obe ruky nad hlavu, a na chvíľu sa obaja nehýbali. Obaja boli príliš vyčerpaní, aby sa pohli z ich polohy. Obaja ťažko dýchali, od vyčerpania a adrenalínu. Konečne prehovorila, ale jediné, čo povedala, bolo: „Prosím.„

Bola mu odporná. Odvalil sa z nej znova. Zasa sa pokúsila dostať z postele, spadla ako predtým. Začala sa plaziť smerom k dverám a plakala.

„Prosím… prosím…“

Pozrel sa nadol na tú patetickú malú humusáčku a rozhodol sa, že aj keby ju musel zabiť, tak ten kľúč dostane.

Pretože sa už takmer dostala k dverám, kopol do nich, aby sa zavreli. Vystraší ju tak, až mu dá ten kľúč. Takto ju nebude musieť zabiť, rozhodol sa.

„Ak si vážiš svoj život, prestaneš s týmito nezmyslami a dáš mi ten kľúč!“ zavrčal na ňu. „Ak ťa budem musieť zmlátiť, aby som ho dostal, urobím to. Ak ťa budem musieť znásilniť, aby som ho dostal, tak to urobím a ak ťa budem musieť zabiť, aby som ho dostal, tak to urobím. To ti sľubujem.“ Bol tak bez seba, že videl červeno. Keby si dokázal v tejto chvíli uvedomiť, čo naozaj cíti, všimol by si fakt, že sa cíti zle z toho, že ju terorizuje a straší. Asi by ju naozaj nezabil, ale ona to nemusela vedieť. Zohol sa a zdvihol ju znova. Podržal ju chrbtom k sebe a potom ju hodil na posteľ tak silno ako mohol. Postavil sa nad ňu a ona sa zvinula do klbka, kľúč zovierajúc oboma rukami, ktoré opierala o svoju hruď.

Hojdala sa sem a tam, stále plačúc a znova jediné, čo povedala, bolo: „Prosím.“

„Prosím čo, Grangerová!“ zajačal na ňu. „Prestaň hovoriť prosím!“

Nahol sa nad ňu.

„Teraz som ja na rade s prosím. Prosím, daj mi ten prekliaty kľúč, aby som ti už nemusel viac ubližovať. Je to tvoja chyba, že si vyľakaná a ubližuješ si. Keby si urobila len to, čo som ti povedal, tak by si si neublížila!“ Len čo tie slová vyšli z jeho úst, uvedomil si, že to boli presne tie isté slová, ktoré mu hovorieval jeho otec zakaždým, keď ho mlátil. 'Keby si sa vedel správať, tak by som ti nemusel ubližovať!' alebo 'Je to tvoja chyba, že si zranený, prinútil si ma ublížiť ti.'

Znova si kľakol na posteľ vedľa nej. Stále pevne zovierala ten kľúč. Ľahol si znovu na ňu, pritlačiac jeho telo na jej a zašepkal jej do ucha.

„Prosím, pusť ten kľúč, Grangerová.“ Znovu začala ťažko dýchať a pozrela sa na neho. Posunula sa tak, že bola znovu na chrbte a ich telá boli pevne pritlačené jedno o druhé.

„Prosím, Malfoy, prosím choď preč. Prosím, neubližuj mi,“ prosila. Pozerala sa priamo do jeho očí. Boli od seba len kúsok.

Vydýchol a klesol hlavou do ohybu jej krku.

„Nechcem ti ublížiť,“ povedal. Začala plakať silnejšie a on zdvihol tvár z jej krku a znova sa jej pozrel do očí. Odvrátila sa od neho a zavrela plačúce oči. Z jej tela unikali neovládateľné vzlyky, ktoré zvierali srdce. Akoby to zrazu prebudilo jeho dušu. Mal pocit, že sa pozerá cez ňu a nie na ňu. Zhlboka sa nadýchol, naklonil sa bližšie k nej a pritlačil svoje líce na jej. Len potreboval cítiť jej blízkosť.

„Prosím,“ pokúsila sa povedať znovu.

„Prosím čo?“ spýtal sa znovu chrapľavým hlasom. „Prosíš, aby som ti prestal ubližovať? Prosíš, aby som ma ťa nechal samu? Prosíš, aby som šiel preč? Prosíš aby som ťa prestal nenávidieť? Prosíš čo, Grangerová?“

Nakoniec mu odpovedala jediným možným spôsobom, ktorým mohla. Otvorila ruku, ktorou držala kľúč a položila ruku na vankúš vedľa svojej hlavy s kľúčom ležiacom na otvorenej dlani a odpovedala mu.

„Prosím, vezmi si kľúč a odíď.“

Premohol ju. Vyhral. Ani sa nepozrel na kľúč v jej ruke. Len sa poň načiahol a keď mal kľúč vo svojej ruke, pozrela sa na neho s jej veľkými hnedými očami a povedala: „CHOĎ!“

Otočila hlavou, takže teraz pozerala na stenu. Stále bol na nej, nadľahčujúc svoju váhu opretím sa o lakte. Zdvihol voľnú ruku a pohol jej tvárou tak, že sa znova musela na neho pozrieť. Položila obe svoje ruky na jeho hruď a zatlačila tak silno ako mohla. Znova sa o ňu oprel, ťažko zadýchaný a uvedomil si tú najhoršiu možnú vec, ktorú si kedy uvedomil. Chcel ju. Túžil po nej. Pravdepodobne už veľmi dlhý čas. Nemiloval ju. Nemohol milovať nikoho. Doteraz nenávidel všetko okolo nej, jej pôvod alebo výzor alebo morálku. Možno ju miloval… tak ako niekto ako Draco dokáže milovať.

Nevedela, aký boj sa odohráva v jeho hlave, keď tak na ňu pozeral.

„Máš ten kľúč, prosím odíď.“

„Nie,“ povedal.

Potom sa jeho pery dostali priamo na jej. Pobozkal ju s celou vášňou a bolesťou, ktorú pociťoval tak dlhú dobu. Pobozkal ju tak silno, že mohol zacítiť jej krv, jej špinavú krv. Zavrčal, keď ochutnal jej krv. Držal ju tak tesne, cítiac jej teplé telo pod sebou. Zdvihol na chvíľu oči a ona sa stále snažila odtlačiť ho od seba.

Začal ju znova bozkávať, tentoraz zaplavujúc bozkami celú jej tvár, krk, hruď a prsia. Jeho ruku chodila hore a dolu po jej tele. Začul ako pod ním plače, ale nemohol prestať. Túžil po tom, aby ho pobozkala a nakoniec, k jeho prekvapeniu, to urobila.

Potrebovala ho takisto ako on potreboval ju. Prevrátil sa nabok a pritiahol si ju k sebe tak blízko ako mohol. Objal nohou, čo bola navrchu, jej nohy. Snažil sa ju celú zabaliť. Bozkávali jeden druhého s nádejou a vášňou, ktorú ani jeden z nich predtým necítil. Sal jej spodnú peru a potom posunul svoje ústa, ktoré umierali túžbou po dlhých bozkoch, so svojím jazykom po jej krku. Jej jemné ruky sa pohybovali hore a dole po jeho chrbte. Siahol medzi ne a položil jednu zo svojich rúk na jej prsník. Po niekoľkých minútach obaja prestali a zrazu bez slov sa od seba odtrhli. V tom istom okamihu si uvedomili, že toto nie je tak ako by sa čakalo, že bude.

Vyskočil z postele, pretože bol šokovaný. Pozrel sa na kľúč, ktorý stále držal v ruke a potom sa pozrel na ňu. Zahodil kľúč naprieč izbou. Znova sa stočila do klbka a otočila sa tvárou k stene. Jej telo sa znova chvelo vzlykmi. Otočil sa od nej preč, aby odišiel z izby, ale keď sa na ňu obzrel cez plece, zacítil, že jej niečo dlhuje... niečo, čo jej dlhoval už veľmi dlhý čas. Vlastne ona mu povedala, že je stále jej dlžníkom a mala pravdu.

„Je mi to ľúto,“ povedal. Dlhoval jej to a povedal to. Chcel jej povedať oveľa viac. Bolo mu ľúto, že jej po celé tie roky ubližoval, bolo mu ľúto, že sa ju jej otec pokúsil zabiť, bolo mu ľúto, že bol taký predpojatý a bastard k nej, bolo mu ľúto, že ju bezdôvodne nenávidel, bolo mu ľúto všetkej tej bolesti, ktorú musela zniesť. Ale nič z toho nepovedal. Mohol len dúfať, že keď povedal prosté 'je mi to ľúto', tak že spozná všetky tie ďalšie myšlienky v tom skryté.

Prešiel cez dvere a posadil sa na podlahu vedľa zárubne. Stále plakala chrbtom k nemu. Rozhodol sa, že tu zostane, kým znova nezaspí; čo urobila asi tak po hodine plaču. Asi sa uplakala k spánku, totálne vyčerpaná od fyzického boja, ktorý práve zviedli a zo všetkých tých sĺz.

Dokonca aj potom, čo zaspala, neodišiel. Strážil jej spánok po celú noc. Nakoniec, keď slnečné svetlo začalo nahrádzať mesačnú žiaru v jej spálni, rozhodol sa odísť. Postavil sa a len odišiel. Neobzrel sa. Keby sa bol obzrel späť, uvidel by ako sa otočila a sledovala jeho miznúcu postavu ako opúšťa izbu.